120 rokov od narodenia Hermana Kvasnicu: Architekt, ktorý dal tvár železničným staniciam

V piatok 14. februára si pripomíname 120. výročie narodenia Hermana Kvasnicu, významného architekta a maliara spätého s Bratislavou. Mnohí poznajú jeho stavby, najmä železničné stanice, no menej sa vie o jeho maliarskej tvorbe, v ktorej zachytával čaro starých bratislavských uličiek.

Ťažké začiatky a cesta k umeniu

Herman Kvasnica prišiel na svet 14. februára 1904 vo Vyloku, ktorý dnes leží na území Ukrajiny. Už v detstve čelil náročným životným podmienkam – ako deväťročný prišiel o otca a matka sa sama starala o päť detí. Navštevoval maďarské klasické gymnázium, kde sa pod vplyvom svojho profesora kreslenia začal zaujímať o výtvarné umenie. Obdivoval diela Mihálya Munkácsiho a jeho vzťah k maľbe sa postupne prehlboval.

„Celé jeho študentské roky boli sprevádzané núdzou. Po maturite v roku 1923 sadol do bričky – autobusy vtedy neexistovali – a odviezol sa z Michaloviec do Košíc. Odtiaľ pokračoval vlakom do Prahy. Cesta trvala 24 hodín a on ju preležal na drevenej lavici vo vlaku, pretože mal slabý žalúdok a nevládal sedieť,“ opísala pre Bratislavské noviny jeho dcéra Helena Gasper.

Štúdium v Prahe a kariéra architekta

Na vysokoškolské štúdium sa prihlásil na Nemeckej technickej univerzite v Prahe, kde sa venoval architektúre. Keďže nemal finančné prostriedky, zarábal si brigádami a skúsenosti získaval v ateliéri renomovaného českého architekta Františka Alberta Libru. Jazyková bariéra mu sťažila štúdium, a preto sa rozhodol pre netradičnú stratégiu – najskôr absolvoval všetky praktické skúšky a až v poslednom ročníku, keď už ovládal nemčinu, zložil aj ústne skúšky. Dokopy ich bolo 40.

Po získaní diplomu v roku 1930 sa ocitol v neľahkej situácii, pretože svetová hospodárska kríza zasiahla aj stavebný sektor. „Celý svoj život prežil v dramatických zvratoch, nikdy sa nevzdával, ani v neriešiteľných situáciách, vždy videl svetlo na konci tunela. Optimizmus a realizmus boli jeho základným životným postojom,“ dodala jeho dcéra.

Pôsobenie v Bratislave a architektonická tvorba

V roku 1935 sa presťahoval do Bratislavy, kde sa neskôr oženil s učiteľkou cudzích jazykov Matildou Kvasnicovou. Po príchode do mesta pracoval na grafických návrhoch a zapájal sa do architektonických súťaží. V jeho tvorbe dominovali princípy funkcionalizmu, ktoré si udržal aj napriek meniacim sa architektonickým trendom.

Od roku 1940 sa sústredil na projektovanie železničných stavieb. Medzi jeho realizované diela patria napríklad staničné budovy v Považskej Bystrici (1942) a Kraľovanoch. Bratislavčania poznajú aj železničnú stanicu Bratislava – Vinohrady, ktorej podobu v druhej polovici 20. storočia navrhol práve on. V interiéri tejto stanice vytvoril aj kamennú mozaiku s bratislavským motívom, ktorá je dnes prekrytá omietkou.

Jeho posledným súťažným návrhom bol projekt bratislavského krematória.

Maliar starých zákutí Bratislavy

Popri architektúre sa venoval aj maliarskej tvorbe. Jeho éterické akvarely sú neformálnou kronikou mesta – zobrazujú romantické uličky Starého Mesta a miznúce Podhradie. Jeho diela sú dnes súčasťou zbierok Galérie mesta Bratislavy, Slovenskej národnej galérie a ďalších galérií.

Kvasnicove obrazy reprezentovali Slovensko na významných výstavách:

• Expo Montreal (1967)
• Buffalo, USA (1966)
• Tokuma Tokio (1972)
• Londýn (Crypt Gallery)
• Zürich a ďalšie miesta vo svete.

Ocenenia a architektonické súťaže

Herman Kvasnica sa pravidelne zúčastňoval architektonických súťaží, v ktorých získal viacero ocenení:

• 1936 – Špeciálne kúpele v Bratislave (II. cena)
• 1936 – Kultúrny dom v Levoči (II. cena)
• 1942 – Dunajské trhy v Bratislave (III. cena)
• 1943 – Národná banka v Bratislave (spolupráca, I. cena)
• 1950 – Nová radnica v Bratislave (odmena)

Herman Kvasnica bol osobnosťou, svojou architektonickou aj maliarskou tvorbou zanechala v Bratislave a na Slovensku výraznú stopu. Hoci jeho meno nie je také známe ako mená iných architektov, jeho stavby a obrazy žijú ďalej ako svedectvo doby a talentu, ktorý si zaslúži pripomenutie.