Žena sa rozhodla pre čin plný odvahy. Adoptovala si opustené dieťa s vážnou diagnózou

Enfermera sa rozhodla pre odvážny krok. Dala domov opustenému novorodeniatku

V roku 2014 bola do argentínskej nemocnice Eva Perón privezená len dvojmesačná Zoe. Dievčatko prišlo na svet s hidranencefáliou, vážnou a nezvratnou malformáciou mozgu, ktorá výrazne obmedzuje základné funkcie ako zrak, sluch a pohyb. Jej biologická matka ju opustila krátko po narodení. Malá Zoe tak zostala sama, bez šance na prežitie a bez lásky.

V tom čase mala enfermera Nuria Pérez 28 rokov a pracovala na neonatologickom oddelení. Práve tam sa stretla so Zoe a ich životy sa začali navzájom prepletať. „Ja som vedela, že Zoe nemá nikoho. Bola u nás hospitalizovaná dva mesiace,“ hovorí Nuria. Dievčatko už nezapadalo do nemocničnej postieľky a hoci sa personál snažil zabezpečiť jej umiestnenie do dočasného domova, žiadna inštitúcia nereagovala.

„Vtedy som sa rozhodla ísť na súd a ponúknuť sa ako jej mama. Chcela som jej dať rodinu,“ dodáva Nuria.

Ako matka 13-ročného chlapca Lázara a rozvedená žena sa Nuria nachádzala v bode života, kde hľadala nový zmysel. Zoe, ktorá mala podľa lekárov prežiť maximálne jeden rok, jej ho poskytla. Postupne sa jej rozhodnutie prijalo aj v rodine. „Ukázala som im fotky, vysvetlila som jej stav a všetci – aj môj syn – ma podporili.“

Enfermera si získala dôveru a lásku celej rodiny. Zoe prežila proti všetkým predpokladom

„Nechcela som, aby tým všetkým prešla sama. Aby spala na nemocničnom lôžku. Chcela som, aby cítila objatie,“ opisuje emocionálne Nuria. Proces adopcie začala tým, že sa stala oficiálnym prechodným domovom pre Zoe. Rok sa minul, dievčatko bolo stále medzi živými. Objavili sa však obavy, že by ju mohol niekto iný adoptovať. „Nakoniec som získala dočasnú opateru s cieľom adopcie,“ vysvetľuje.

V marci 2015 sa blížili jej prvé narodeniny, ktoré podľa lekárov nikdy nemala osláviť. Napriek pochybnostiam však Zoe sfúkla svoju prvú sviečku. A potom ďalšiu, tretiu a štvrtú. „Neboli to jednoduché roky,“ priznáva Nuria. Zoe má denné záchvaty, viacnásobne hospitalizácie pre dýchacie ťažkosti a potrebuje intenzívnu starostlivosť – od sondového kŕmenia až po polohovanie.

Rodina však robí všetko pre to, aby jej nechýbalo nič – hlavne láska. Keď je Nuria v práci na 12-hodinovej zmene, o Zoe sa starajú jej rodičia, syn a súčasný partner. „Nemáme výnimočné finančné zázemie, ale žijeme pokojne. Prerábame dom, aby sa Zoe cítila pohodlne,“ hovorí.

Zoe, ktorú lekári odpisovali, sa stala srdcom celej domácnosti. „Zdieľame to všetci. Každý našiel spôsob, ako sa s ňou spojiť. Keď ju objímeme, spozná nás,“ tvrdí Nuria.

Dnes má 32 rokov a čaká na ukončenie procesu, ktorý z nej urobí Zoeinu právnu matku. Chce poukázať na dôležitosť adopcie detí so zdravotným postihnutím. „Nie je to ľahké pochopiť, kým to nezažijete. Je mnoho detí, ktoré potrebujú domov a lásku, ktorú im biologickí rodičia nedali,“ uzatvára.

Zoe je tak dnes živým dôkazom sily dotyku, liečivého účinku starostlivosti a lásky, ktorá vzniká nie zo spoločnej krvi, ale z rozhodnutia. Zo srdca jednej ženy – enfermera, ktorá sa stala mamou.