Petra nikdy nebola typ človeka, ktorý by si niečo vymýšľal. Pracovala, starala sa o rodinu, chodila cvičiť. Ale jedného dňa sa začala cítiť zvláštne. Ťažoba na hrudi, závraty, búšenie srdca. Najskôr si myslela, že je to stres. Potom, že má chrípku. Ale keď sa jej stav zhoršoval a pridali sa ďalšie príznaky, vyhľadala pomoc.
Navštívila niekoľkých lekárov. Všade rovnaká odpoveď: „Ste v poriadku. Výsledky sú dobré. Možno len prepracovanosť.“ Ale ona vedela, že sa niečo deje. Niečo, čo nedokáže vysvetliť ani pochopiť, len cítiť.
Postupne začala počúvať aj inú vetu: „Ste možno trochu precitlivená. Hypochondria nie je nič výnimočné.“
Až kým sa jej telo nevzbúrilo. Práve tam, v ambulancii.
Keď tvoje telo kričí a nikto ho nepočuje
Petra sa necítila lepšie. Naopak, pridali sa problémy s dýchaním, nevoľnosti a stavy, keď cítila, že odpadne. Ostatní si mysleli, že to preháňa. Že si to nahovára. Že „mladá žena predsa nemôže byť tak chorá“. Dokonca aj jej blízki jej začali jemne naznačovať, že by mala „na seba toľko nemyslieť“.
Ale jej telo sa ozývalo stále silnejšie.
Pri ďalšej návšteve lekára, keď jej znovu povedali, že nič vážne jej nie je, sa to stalo. Postavila sa od stola, chcela odísť, no zrazu jej sčernelo pred očami. Ruky ju prestali poslúchať. Zrútila sa na zem.
Pred ich očami. Tí, čo ju označili za hypochondričku, ju museli oživovať.
Diskusia
Napíšte kultivovaný komentár, podeľte sa o názor alebo doplňte informáciu k téme.