„To bol masaker. Dediny ako týždeň po výstrele z Aurory. Bieda a bordel. U nás aj chudobní ľudia mávali aspoň vyzametané a pokosené. Tam bordel bordelúci,“ napísal Forgáč.
Ruská bieda ho podľa jeho slov doslova zaskočila. Infraštruktúra bola v havarijnom stave, cesta v dĺžke 100 kilometrov im trvala takmer šesť hodín. A to len za dobrého počasia – ak by pršalo, zrejme by sa nedostali nikam.
Ruská bieda ako dôsledok premárnených príležitostí
Forgáč sa pozastavil nad tým, že namiesto investícií do ciest, domov či dedín sa peniaze míňali na armádu a luxus bohatých. „Mohli mať za tie vlaky petrodolárov vyhrievanú diaľnicu z východu na západ, ale nadžgali to do rakiet a tankov, jácht a kensingtonských palácov oligarchov,“ píše.
Pre neho je ruská bieda dôkazom premrhaných príležitostí, ktoré krajina mala vďaka výnosom z ropy. Výsledkom je podľa neho „imperiálna bedáč, presvedčená o vlastnej nadradenosti“.
Forgáčovo svedectvo nie je vedeckou analýzou, no poskytuje autentický pohľad človeka, ktorý zažil ruskú realitu z prvej ruky. A tá zjavne nezodpovedala predstave veľmoci 21. storočia.

