Telo si pamätá traumu, aj keď hlava nie. A často to robí cez ekzémy, bolesti či únavu

Trauma neodchádza, keď ju potlačíš. Len sa presťahuje – do kože, žalúdka, panvy, chrbtice. A čaká, kým si ju všimneš.

Telo ako archív, ktorý nezabúda. Ale ktorý chce byť vypočutý

Keď človek zažije niečo silne stresujúce, jeho telo prejde do režimu prežitia: buď bojuje, utečie, alebo zamrzne. A ak tento stav nemôže bezpečne spracovať, zostane v ňom „zamrznutý“ na dlhé roky.

To, čo si myslíš, že je len bolesť chrbtice, môže byť stuhnutá spomienka. To, čo nazývaš ekzém, môže byť vyjadrená bezmocnosť. A tá únava, čo ťa zráža na kolená, môže byť tvoj starý boj, ktorý si nikdy nedokončil.

Ako sa z toho začať uzdravovať

Uzdravenie nezačína vtedy, keď prestane bolesť. Začína vtedy, keď uznáš, že tá bolesť má svoj dôvod. A že možno nie je len fyzická. Pomoc môže prísť v rôznych formách:

• Terapia zameraná na telo – ako somatická terapia, EMDR, TRE alebo rôzne formy telovej psychoterapie.
• Bezpečný priestor na rozprávanie – či už u terapeuta, alebo s niekým, komu dôveruješ.
• Práca s dychom, pohybom a dotykom – telo si pamätá cez pocity. Pomáha mu, keď sa môže znova cítiť bezpečne.
• Písanie, výtvarné vyjadrenie, hlas – keď slová nestačia, môžeš trauma vyjadriť iným jazykom.

Tvoje telo nie je tvoj nepriateľ. Nie je pokazené. Je len nosičom príbehov, ktoré ešte neboli vypočuté.
Možno tých detských, možno tých, na ktoré si nespomínaš. Ale stále sú v tebe.

A keď ich začneš počúvať, možno zistíš, že bolesť nie je koniec – ale začiatok dialógu. Medzi tebou a tebou.
Medzi telom, ktoré prežilo – a tebou, ktorý sa ho konečne rozhodol pochopiť.