Zamestnankyňa firmy sa rozhodla 30 dní nič nerobiť – nikto si nič nevšimol

Počas jedného obzvlášť nezmyselného týždňa si uvedomila, že ak by dnes nič neurobila, nič by sa nezrútilo. A tak si to vyskúšala. Jeden deň. Potom ďalší. A nakoniec z toho bol celý mesiac.

Sedela pri počítači, občas otvorila nejaký súbor, klikla na e-mail, odpovedala formálne jednou vetou. Nerobila nič produktívne, nič nové, nič nevyžadujúce jej reálne zapojenie. A nič sa nestalo. Jej nadriadení boli zaneprázdnení. Kolegovia sa neozývali. Oddelenia bežali ďalej.

Práca pre prácu – alebo ak si len súčasťou simulácie

Anna nie je výnimočný prípad. Takzvané „bullshit jobs“ – nezmyselné, redundantné pozície bez skutočnej hodnoty – sú realitou mnohých veľkých organizácií.

Mnohé firmy fungujú ako komplexné byrokratické ekosystémy, kde nikto presne nevie, čo robí ten druhý. A ak niekto zmizne z reťazca, systém ho jednoducho obíde.

To neznamená, že títo ľudia sú neschopní. Práve naopak. Často ide o šikovných, vzdelaných zamestnancov, ktorí len uviazli v pozícii, ktorá nemá jasné ciele ani dôsledky.

Čo sa stane s psychikou človeka, keď robí nič – a nikto si to nevšimne?

Zo začiatku Anna prežívala úľavu. Mala pocit, že si berie späť čas. Že testuje systém. No po dvoch týždňoch sa dostavil úplne iný pocit: prázdnota.

Zistila, že jej existencia vo firme nemá žiadnu váhu. Že keby zajtra zmizla, nikto by ju nepostrádal. A práve to ju zasiahlo najviac. Nie to, že nič nerobí. Ale to, že jej ničnerobenie nevyvolalo ani len otázku.

Táto skúsenosť v nej spustila existenciálnu úzkosť, ktorú zažívajú mnohí ľudia uväznení v štruktúrach, ktoré nepodporujú tvorivosť, zodpovednosť ani osobný rast.

Čo si z toho odniesla – a čo by si mal aj ty

Anna po mesiaci svoj „tichý experiment“ ukončila. A podala výpoveď. Odvtedy pracuje v menšej organizácii, kde má menej statusu, ale viac vplyvu. Kde si ju všimnú, keď chýba – ale aj keď niečo vytvorí.

Hovorí, že to bolo najdesivejšie a zároveň najužitočnejšie obdobie v jej profesionálnom živote. Lebo pochopila, že nezáleží len na tom, či pracuješ – ale aj na tom, pre koho a prečo.

Niektorí sa možno pousmejú: „To sa má dobre, keď si mohla mesiac nič nerobiť.“ Ale tento príbeh nie je o lenivosti. Je o systéme, kde prítomnosť nahrádza hodnotu. O tichu, ktoré kričí viac než slovná spätná väzba. A o tom, že najväčšia frustrácia neprichádza z preťaženia – ale z pocitu zbytočnosti.

Skús sa opýtať sám seba: keby si prestal pracovať zajtra, ako dlho by trvalo, kým by si to niekto všimol? A ak je odpoveď „dlho“, je čas sa zamyslieť, či tvoj čas trávi niekto iný – alebo naozaj ty.