Ako vyzerali školské jedálne za socializmu? Smradľavé tácky, hliníkové príbory, zrazená kôprovka a…

Pečeň, šľachy a neidentifikovateľné mäso

Zostáva nezabudnuteľná aj rozmixovaná pečeň v omáčke, podávaná s rozvarenou ryžou. Výnimočne, keď dieťa malo šťastie, dostalo malý kúsoček mäsa bez šliach. Častejšie však tanier „zdobil“ gumený kus mäsa, ktorý nešlo rozhrýzť ani príborom, ani zubami.

Vnútornosti ako pľúcka alebo obličky boli kapitolou samou o sebe. Deti pri nich trávili celé prestávky a zvyčajne končili v nádobe na zvyšky, ktorú si ešte mnohí pamätajú ako zdroj silného zápachu a slabosti v kolenách.

Hrášková trauma a legendárne buchtičky

Ďalším strašiakom boli fazuľky na smotane – rozvarená hnedá hmota v múčno-hrudkovitej omáčke. Kôprová omáčka bola často zrazená, presladená a vďaka týmto školským verziám ju mnohí neochutnali už nikdy viac.

Medzi svetlé momenty školského jedálenského kulinárstva patrili buchtičky so šodó (aj keď neskôr nahradené vanilkovou omáčkou alebo riedkym pudingom). Tie deti väčšinou milovali – aspoň tie, ktoré sa ich dočkali.

Nákypy, žemľovky a pudingová lotéria

Ryžový nákyp so slivkami občas vyšiel – ak kuchárky dodržali recept. Žemľovka už bola rizikovejšia: nie krehké pečivo, ale rozmočený chlieb s hnedou kašou z jablkovej náplne.

Vanilkový puding so šťavou rozdeľoval triedy na dva tábory: pre jedných nočná mora, pre druhých lahôdka, ktorú dojedali aj po spolužiakoch.

Hliníkové príbory a boj o dôstojnosť

Jedlo sa jedlo hliníkovými príborami, ktoré sa dali ohýbať ako plastelína. Lyžice boli často neforemné, vidličky tupé a nože len symbolické. Deti s nimi robili psie kusy – hádzali zemiaky, šermovali, a za odmenu dostali poznámku do žiackej knižky.

Strach a povinné dojedenie

Učiteľky a dozor prísne dohliadali, aby deti zjedli všetko, najmä mäso. Prílohu bolo niekedy dovolené nechať. Deti preto vymýšľali rôzne triky – schovávali mäso pod knedle, namočili do omáčky a „zabudli“ odniesť, alebo sa ticho modlili, aby dozor „prižmúril oko“.

Nostalgia aj trauma

Dnes sa na tieto časy pozeráme s úsmevom aj hrôzou. Jedálenské spomienky sú pre mnohých symfóniou pachov, chutí a nervov, ktoré by radšej vymazali – alebo si ich naopak radi pripomenú, hoci len v rečiach a spomienkach. Lebo jedno je isté – jedáleň za socializmu bola zážitok, ktorý sa nezabúda.