Tkačov vyrastal v meste Časiv Jar, len niekoľko kilometrov od miest, kde dnes prebiehajú jeho misie. S humanitárnou činnosťou začal na jar 2014, keď proruskí separatisti obsadili Slovjansk. Otvorene sa vtedy postavil na stranu Ukrajiny, za čo ho proruské milície uväznili. Na slobodu sa dostal až po znovudobytí mesta ukrajinskými silami. Štyria ďalší letniční kresťania, zadržaní za podobných okolností, však boli zavraždení.
Podľa Tkačova možno ľudí, ktorí v zničených mestách zostávajú, rozdeliť do niekoľkých skupín. Časť z nich je otvorene proruská a čaká na príchod tzv. „ruského sveta“. Iní sa o politiku nezaujímajú, pokiaľ majú prístup k alkoholu či drogám. Ďalší sa boja extrémnej chudoby, ktorá by ich podľa nich čakala po odchode.
Najväčšiu skupinu však podľa neho tvoria tí, ktorí sú ochotní riskovať bombardovanie v nádeji, že sa raz dostanú k svojim deťom, vnúčatám alebo príbuzným v Rusku. Pre mnohých starších ľudí je však cesta z východnej Ukrajiny do Ruska fyzicky aj finančne nezvládnuteľná.
Každú žiadosť o evakuáciu musí Tkačov a jeho tím dôkladne preverovať. Niektoré výzvy môžu byť podľa neho nastražené ruskými silami s cieľom pripraviť pascu. Ak by sa humanitárne vozidlo dostalo do rúk nepriateľa, mohlo by byť zneužité na preniknutie hlboko do ukrajinského týlu.
Aj napriek tomu si Tkačov zachováva zmysel pre humor. V decembri 2025 sa počas obeda v kaviarni v Doneckej oblasti objavila na proruských telegramových kanáloch správa o jeho smrti. Odfotil si jedlo, ktoré práve jedol, a snímku poslal do diskusie s ironickým komentárom, že mu práve vzdáva hold – hoci ho vraj nikdy nemal rád.
Na jednej z misií sprevádzala Tkačova aj španielska reportérka Maria Senovillaová. Len niekoľko sekúnd pred útokom spozoroval dron s protitankovou hlavicou a okamžite varoval posádku vozidla. Vďaka jeho rýchlej reakcii všetci prežili. Podľa Senovillaovej už samotný fakt, že Tkačov pokračuje v evakuáciách v takýchto podmienkach, vypovedá o jeho charaktere a výnimočnej ľudskosti.
ZDROJ: PRIMACNN

